Väčšina sympatizantov ruskej vojny argumentuje, že Rusko „nemôže prehrať“. Predstava, že na papieri násobne slabšia Ukrajina dokáže vytlačiť okupantov zo svojho územia sa im zdá príliš fantastická.
Otázne je, nakoľko je to len rétorická fráza, ktorou si ospravedlňujú svoj postoj, a nakoľko tomu sami veria. No pohľad na tabuľky s počtom zbraní, obuvateľov, či veľkosťou ekonomiku jednoznačne favorizuje Rusko.
Tento argument však nevysvetľuje to najdôležitejšie – koncovku, alebo „end game“. Zadefinovanie víťaznej situáce pre každú stranu. V prípad Ukrajiny je koncovka úplne jasná a jednoduchá. Udržanie štátnosti, vytlačenie okupantov z územia a jeho čo najlepšie zabezpečenie proti ďalšiemu nájazdu. Každý vojenský, politický a ekonomický krok môžu pomeriavať a ladiť s touto koncovkou.
Naopak v prípade Ruska je koncovka absolútne nejasná. Dobiť toto alebo tamto mesto? Postúpiť o 20 kilometrov? O 100 kilometrov? K Dnepru? Zmraziť konflikt na mieste?
Aj v prípade vojenského úspechu, ktorým by bolo prerazenie frontu a jeho zatlačenie povedzme na hranice v súčasnosti zasiahnutých regiónov, ostáva otázka, čo teraz. Rusko by malo pod rukami zdevastované územie, ktoré by odsávalo miliardy dolárov z chatrnej ruskej ekonomiky, tak ako ich odsávali oveľa zachovalejší Luhansk a Doneck (cca 2 miliardy dolárov ročne). Bonusom by bolo niekoľko miliónov nepriateľsky naladených obyvateľov, ktorých by bolo nutné strážiť a hranicu, ktorá by neustále zaváňala rozhorením nových bojov.
Mohlo by sa namietať „čečenskou koncovkou“, kedy okupačná moc dosiahla relatívny poriadok kúpením dostatočne silnej lokálnej skupiny (Kadyrovcov), ktorá zabezpečuje poslušnosť. Čečensko je však skoro 40-krát menšie a má 30-krát menej obyvateľov ako Ukrajina. Naviac sa riadi skôr klanovými a náboženskými princípmi, ako národnými. Podobne dlhodobo okupované územia v Gruzínsku či v Moldavsku sú veľmi malé a „zaistené“ relatívne lojálnou populáciou.
Na Ukrajine koncovka pre Rusko teoreticky existovala. Pôvodný plán spočíval v rýchlom obsadení kľúčových bodov Kyjeve a v zopár ďalších mestách a znovudosadení loajálnych gauleiterov. Februárový útok mal vlastne napraviť situáciu z 2014. Vtedy takisto pôvodným plánom nebolo okupovať časti Donbasu a zavesiť si tak na krk dve nesvojprávne pseudorepubliky, ale vrátiť Kyjev do pôvodných koľají, kedy bola Ukrajina rozparcelovaná medzi spriaznených oligarchov, ale formálne unifikovaná.
Rusko je v podobnej situácii, ako USA vo Vietname, či Sovietsky zväz a zase USA v Afganistane. Podobnej, ale ešte oveľa horšej. Kým USA či ZSSR síce tiež nevedeli vymyslieť politickú koncovku, ale aspoň dokázali vojensky dominovať, Rusko nedokáže ani to.
Vietnam aj Afganistan trvali 10-20 rokov, kým to strana bez koncovky zabalila. Intenzita bojov však bola pre nich neporovnateľne nižšia, ako v súčasnosti na Ukrajine. USA vo Vietname za 14 rokov stratili necelých 60 000 mŕtvych a Sovieti mali v Afganistane za 10 rokov oficiálne 15 000 mŕtvych. To v súčasnosti Rusi nazbierajú za 1-2 mesiace, nehovoriac o tempe strát techniky.
Pokles intenzity bojov tak bude najneskôr o rok či dva vynútený. Či to bude sprevádzané aj ruským postupom vpred nie je až také podstatné. V súčasnosti neexistuje definitívna koncovka. Rusko nemá ako vyhrať.