Je módou lamentovať nad stavom Slovenska a vyhrážať sa „balením kufrov“. No možno sa susedova tráva len zdá zelenšia.
Opustenie krajiny ovplyvňujú dva faktory. Po prvé, neopúšťate len právny subjekt s menom Slovenská republika. Opúšťate aj rodinu, priateľov, prácu a existujúce sociálne štruktúry. Vzdávate sa možnosti komunikovať väčšinu času rodným jazykom.
Áno, existuje podskupina ľudí, pre ktorých sú zmena a objavovanie nového prostredia naplňujúce, alebo už majú silné medzinárodné sociálne väzby. No väčšina sme naprogramovaní kmeňovo a zmena prostredia je veľkým stresom. Ten sa nedá zalepiť ani utiekaním sa k predstave o tom, ako budem udržiavať vzťahy na diaľku cez obrazovku telefónu.
Druhým faktorom je otázka „kam?“. Dá sa na ňu samozrejme odpovedať len subjektívne, no obávam sa, že mnohí si kreslíme romantické a skreslené predstavy o iných krajinách.
Čo je na výber?
Česko – to je tak blízke a príbuzné, že ho v tejto úvahe nepovažujem za klasické „zahraničie“, pretože tam je človek aj tak jednou nohou stále na Slovensku. A aj tam majú Babiša, Zemana, Okamuru a chcimírov.
Zvyšok východnej Európy – podobná situácia ako na Slovensku. Niekde horšie (Maďarsko), niekde lepšie (Poľsko), ale okrem Pobaltia sú tieto krajiny vždy len jedny voľby vzdialené od situácie na Slovensku. V Pobaltí je zima, rovina, divná reč a hrozba ruskej invázie.
Západná Európa –menej dezolátstva, hoci aj o tom by sa dalo diskutovať. Rakúsko je obchodno-špiónsky hub Putina, naviac so silnými neonacistickými bunkami. Aj v Nemecku si Putin odchoval celú jednu generáciu politikov a AfD rastie. Menej dezolátstva ale vyvažuje viac wokizmu. Aktuálny „snowflake law“ v Škótsku je strašidelná ukážka toho, kam sa bude západná Európa uberať. Do toho si primiešajme radikálny islam, ktorého hrozbu po nedávnych demonštratívnych pochodoch vo veľkých európskych mestách či rýchlom zhoršovaní bezpečnostnej situácie vo Švédsku je ťažko podceňovať. Sloboda a/alebo bezpečnosť v západnej Európe bude klesať.
Madeira a spol. – fajn, ak chcete žiť život dôchodcu.
Dubaj a spol. – fajn, ak chcete žiť v obchoďáku, ktorému šéfuje absolutistický monarcha.
USA – celá spoločnosť už roky tápe, radikalizuje sa dezolátstvo aj wokizmus.
Kanada – závisí od provincie, ale v princípe rovnaké problémy ako západná Európa.
Nový Zéland, Austrália – „európske“ problémy zatiaľ v menšej miere (hoci austrálske a novozélandské lockdowny čínskeho strihu ukázali, čoho sú miestni politici schopní). Naviac v tomto prípade je vzdialenosť taká, že s rodinou a priateľmi sa uvidíte už len pár krát za život.
Ázia – Európan má výhodu, že bude „večným turistom“ a nebude sa moc trápiť lokálnou politickou a spoločenskou situáciou, ktorá je neraz horšia ako na Slovensku. Daňou za to je, že bude „večným turistom“ v cudzej kultúre.
Južná a stredná Amerika – viaceré krajiny pôsobia lákavo (Paraguaj), ak si odrátame argument odlúčenia. No je to región na historickej sínusoide. Zmena stavu prichádza v týchto krajinách pravidelne a rýchlo.
Rusko a stredná Ázia – haha!
Okrem spoločensko-politicko-ekonomickej situácie nepodceňujme ani ďalšie aspekty spokojného života. Mierne podnebie, dostatok slnečného svitu, ľahko dostupná a vcelku zachovaná príroda a veľmi nízka násilná kriminalita (Slovensko má mimoriadne nízku mieru vrážd, 4-krát nižšiu ako Nový Zéland) nie sú všade samozrejmosťou. Aktuálna vláda tu nebude navždy a ak sa udrží Česko s Poľskom a zmení sa Maďarsko, stredná Európa môže byť o pár rokov zaujímavým regiónom na život aj v globálnom meradle.
A je to ešte jeden dôvod – Možno ten najsilnejší. Nenechať sa postrkovať. Sú to aj naše ulice, naše mestá, naše hory.