Vyjadrenie Erika Kaliňáka o tom, že nechá preveriť účty všetkých novinárov na Slovensku, zaklincovalo vzťah tejto vlády k médiám a novinárom.
Iróniou je, že tí novinári stáli poslušne nastúpení na jeho tlačovke a šírili slovo Kaliňákovo do sveta. Pokračuje tak absurdný stav, že vláda akože nechce odpovedať niektorým novinárom a oni sa snažia k politikom Smeru a SNS dobíjať.
Vláda sa pritom vyhráža pištoľou obrátenou na vlastnú hlavu. Mediálna pozornosť je manou politiky a naopak, mediálna ignorancia je najsilnejšou zbraňou novinárov. V slovenských médiách panuje akási dogma, že slovenský mediálny konzument má neszcudziteľné právo na vyjadrenia všetkých politikov a novinári majú psiu povinnosť tieto vyjadrenia zachytávať a šíriť, bez ohľadu na obsah a formu.
Nie, nie je to tak. Televízny, rozhlasový a novinový obsah bez priamych vyjadrení Fica či Danka nijak neutrpí. Médiá nemajú povinnosť šíriť všetko a novinár s názorom nie je problém, práve naopak, je pridanou hodnotou.
Toto nie je len problém šírenia informácií generovaných predstaviteľmi tejto vlády, ale napríklad aj šírenia bludov z ruských zdrojov v snahe „dať priestor druhej strane“. Ak druhá strana nemá okrem klamstiev, vyhrážok a vaty čo povedať, je zbytočné dávať jej priestor.